Ako ovplyvnil koronavírus náš osobný priestor?

Ako ovplyvnil koronavírus náš osobný priestor?

Už pred koronavírusom sme všetci potrebovali dodržiavať osobný priestor, aj keď si to niektorí ľudia pri rozhovoroch neuvedomovali.​


Osobný priestor môžeme teraz definovať inak a dokonca ignorovať niekoľko tradičných pravidiel etikety. 

Asi pred dvoma mesiacmi sme sa navzájom zdravili potrasením ruky, objatím či iným vrelým pozdravom. Teraz držíme odstup od priateľov a cudzincov a termín sociálne dištancovanie je pre nás bežným a všadeprítomným.

Neviditeľná koža

Okolo našich tiel sa nachádza neviditeľný priestor, ktorý nám signalizuje nepohodlie, keď do neho niekto vkročí. Ide o takzvaný „peripersonálny“ priestor, ktorý nás obklopuje, konkrétne naše ruky, hlavu a trup. Dalo by sa povedať, že je to akýsi osobný radar, ktorý nám pomáha zaistiť bezpečnosť.

Niektorí ľudia totiž milujú rozprávanie od nosa k nosu. Keď doň takíto ľudia vstupujú, inštinktívne zareagujeme cúvaním o niekoľko krokov alebo miernym obrátením hlavy nabok. Invázia do nášho osobného priestoru zvoní na naše poplašné zvony a dáva nám na známosť, že sa nachádzame na nebezpečnom území.

„Osobný priestor je zabudovaný do štruktúry našej DNA a mozog ho vypočítava ako druh nárazníkovej zóny“, vysvetľuje terapeutka Venus Nicolino, PhD. „Je to neviditeľná druhá koža...“

Nie príliš blízko

Bill Eddy, terapeut a právnik, sa špecializuje na riešenie konfliktov. „Pred vírusovým zásahom sa prijateľné množstvo osobného priestoru veľmi líšilo v závislosti od osoby, výchovy, kultúrneho zázemia a veku“, vysvetľuje. „Existujú aj rôzne typy osobného priestoru. Medzi ne patrí fyzický priestor, časový priestor (na vyriešenie svojej e-mailovej správy potrebujem iba chvíľu byť sám), emocionálny priestor (po tom, čo sa práve stalo, sa musím upokojiť) a priestor na aktivity (sedím s tebou na gauči pri sledovaní show, ale keď čítam, musíš sedieť ďalej).“

Pred vypuknutím krízy boli naše hranice flexibilné a podľa potreby sa menili. Napríklad, ak ste cítili dych vášho šéfa na vašom krku, viete, že bol príliš blízko. Váš poplach vás varoval, že niekto, s kým nie ste v úzkom spojení, vás znepokojuje. Na druhej strane váš manžel potreboval objatie, aj keď mal horúčku a kašeľ, a to bolo v poriadku. V súčasnosti je však aj tento scenár zmenený a zvoní na naše zvony v osobnom priestore.

Zmení sa niečo?

Hranice osobného priestoru, ktoré predtým určovali naše vlastné úrovne pohodlia, v súčasnosti určujú organizácie verejného zdravia a vládni úradníci. Takéto sociálne dištancovanie nás chráni pred ochorením. Je nevyhnutným predpokladom pre blaho nás samých, našich rodín, susedov, nášho národa a našej planéty.

V súčasnosti CDC odporúča, aby ľudia, ktorí nežijú pod rovnakou strechou, boli vždy vo vzdialenosti dvoch metrov. 

Pre niektorých sa zdá takáto vzdialenosť nemožná, pretože ich druhá koža nie je taká "hustá" a túžia po blízkosti. Pre ostatných je táto pravidelná vzdialenosť v poriadku. „V súčasnosti dochádza k redefinovaniu osobného priestoru a na to nie sú ľudia zvyknutí, najmä vo veľkých mestách, kde je ťažké udržiavať iba dva metre osobného priestoru,“ hovorí Eddy.

Nicolino poznamenáva, že pred COVID-19 mal každý svoj vlastný komfort. „Pred vírusom bolo prijateľné, aby každý mal vlastnú úroveň pohodlia, a ak máte vysoké EQ (emocionálnu inteligenciu), boli ste si inštinktívne vedomí úrovne pohodlia ostatných. S COVID-19 sa to všetko zmení. “

Je náročné s istotou tvrdiť, čo náš čaká v budúcnosti. V súčasnosti sa ľudia túžia spojiť s ostatnými, ale uvedomujú si potrebu udržať ich ďalej a v bezpečí. 

Keď budeme mať opäť pod kontrolou svoje vlastné osudy a telá, môžeme sa navzájom pozdraviť potrasením rukou alebo objatím. Dnes choďte na prechádzky, ale zostaňte dva metre od ostatných. Udržujte svoju ľudskosť a zmysel pre spoločenstvo mávaním alebo úsmevom. To pomôže dosiahnuť nádej, po ktorej teraz túžime.


Zdroj: rd