Odmeny a tresty – keď ani jedno nie je riešením

Odmeny a tresty – keď ani jedno nie je riešením

V priebehu histórie bolo na odmeny a tresty nazerané rôzne. Využitie a následky boli ešte pestrejšie. Oboje výchovné prostriedky sú podmienené, ale láska a pozitívny prístup k deťom by mali byť bezpodmienečné. Aj keď sa to nezdá, zmeniť správanie človeka možno aj pomocou obyčajnej konverzácie. Oplatí sa to vyskúšať.


Staršie generácie zažili fyzické tresty na vlastnej koži a neskôr sa na ne spoliehali aj počas výchovy vlastných detí. Trestanie však zbytočne eskaluje napätie. Vyvoláva reakciu „boj alebo útek“, pri ktorom sa blokuje činnosť vyššieho myslenia v prefrontálnom kortexe. Prekáža to racionálnemu uchopeniu situácie a učeniu sa. Môže tiež viesť k následnému rebelantstvu, pocitom zahanbenia, hnevu či potlačeniu emócií.

Trochu inak je to s odmenami, ktoré majú viacero pozitív. Efektívne sú najmä v procese učenia sa u študentov. Na druhej strane však vedú k vypočítavosti a môžu znížiť prirodzenú motiváciu človeka. Preto s nimi treba zvlášť u detí narábať opatrne. Aby mala odmena pozitívny a žiadaný efekt, musia byť splnené tri podmienky:

1. subjekt musí mať záujem o odmenu,

2. odmena musí prísť po dosiahnutí požadovaného cieľa,

3. výkon musí prevyšovať normu.

Deti, ktoré si rady kreslia, boli podrobené experimentu. V jeho priebehu dostali za každú kresbu odmenu. Veľmi rýchlo klesal ich záujem o kresbu samotnú a začali kresliť menej v porovnaní s tými, ktoré za kresby odmeny nedostali. Následkom bol v podstate aj pokles kreativity, ktorý sa potvrdil aj pri inom výskume poskytovania odmien.

Lenivosť nie je prirodzená ľudská vlastnosť a tobôž nie u detí. Ľudia nebudú váhať s vynaložením námahy, ak sa budú cítiť ako plnohodnotní členovia tímu. Aj tí najmladší chcú byť užitoční a budú radi, ak uvidia výsledky svojej práce. Riešením dilemy ako postupovať vo výchove je asertívne riešenie situácií. Namiesto priameho rozkazu je efektívnejšie pristúpiť k dohode. Netreba zabudnúť motivovať a ponúknuť pomoc.

V modelovej situácii, v ktorej by ste chceli dostať vlastné dieťa do parku, by bolo nevhodnou výzvou: „Ak si upraceš izbu môžeme ísť do parku. Tak sa ponáhľaj, lebo ináč žiaden park.“

Správna by znela takto: „Keď bude tvoja izba čistá, pôjdeme do parku. Neviem sa dočkať. Ak by si potreboval/a pomoc, príď mi povedať.“


Zdroj: nytimes.com, psychologenie.com