Prečo by sme ako spoločnosť mali brať stratu domáceho zvieratka vážne?

Prečo by sme ako spoločnosť mali brať stratu domáceho zvieratka vážne?

Mnohí z nás to poznajú – stratu domáceho zvieratka. Pre niektorých z nás je domáci maznáčik plnohodnotný člen rodiny. A ich stratu znášame veľmi zle.


Zlomené srdce

Dni a noci sprevádzané neustálym nárekom. Minimálne sústredenie sa v práci či škole. V spoločnosti sa však tvárime trochu inak. Nehovoríme o tom veľa, aby sme neboli v rozpakoch a „nezrútili“ sa, kdekoľvek prídeme. Stratu milovaného maznáčika prežívame v súkromí a sami.

Problém, ktorý tu nastáva, vzniká v našom okolí. Spoločnosť mnohokrát nevie, ako sa k tomuto negatívnemu zážitku postaviť. Žijeme v dobe, v ktorej stále prevláda názor, že „veď je to len zviera“ a „zaobstaráš si nové“. Ako spoločnosť nevieme, ako veľmi môže byť bolestivá pre jednotlivca strata milovaného maznáčika. A ako to môže uškodiť emocionálnemu a fyzickému zdraviu. 

V New England Journal of Medicine nedávno uviedli, že žena, ktorej umrel pes, zažila syndróm zlomeného srdca – stav, v ktorom je odpoveď človeka na zármutok tak závažný, že vykazuje príznaky, ktoré napodobňujú srdcový záchvat.

To, čo si mnohí neuvedomujú je, že smútok zo straty domáceho zvieraťa môže byť tak isto intenzívny a zdĺhavý, ako strata milovanej osoby. Náš proces prežívania smútku je úplne iný. Keď stratíme zvieratko, spoločnosť sa správa inak, ako keď stratíme blízku osobu. Mechanizmy sociálnej a komunitnej podpory chýbajú.

Sociálna podpora je kľúčovou zložkou pri zotavovaní sa od žiaľu všetkých druhov

Mnohí to vnímajú tak, že ak by zamestnávateľa poprosili o niekoľko dní voľna na trúchlenie, mohli by ich považovať za emocionálne slabých, nestabilných a sentimentálnych. Takže, nie sme len okradnutí kľúčovými podpornými systémami, keď náš pes zomrie, ale naše vlastné vnímanie našich emocionálnych odpovedí pravdepodobne pridá ďalšiu vrstvu emočnej nálady. Môžeme sa cítiť trápne, a dokonca sa hanbiť za závažnosť nášho zlomeného srdca. Mohli by sme sa dokonca spýtať, čo je s nami nesprávne a prečo odpovedáme na stratu takýmto „neprimeraným“ spôsobom.

Či je zviera trénované alebo nie je, všetky do určitej miery fungujú ako terapeuti. Mačky, psy, kone a iné poskytujú spoločnosť, znižujú osamelosť a depresiu a môžu zmierniť úzkosť. Takže, keď ich stratíme, stratíme významný a dokonca životne dôležitý zdroj podpory a pohodlia.

Strácame určitú rutinu a zodpovednosť za niekoho, koho treba ísť vyvenčiť, dať mu jedlo, vodu, okúpať atď. Strata zvieraťa narušuje zavedené rutiny, ktoré nám poskytujú štruktúru, podporujú naše emocionálne blaho a dávajú význam v našom každodennom konaní. To je dôvod, prečo sa okrem emocionálnej bolesti cítime bezcieľne a strácame sa v dňoch a týždňoch po tom, čo naše zvieratko umrelo.

Ďalším problémom, ktorý môže nastať, je strata identity. Vďaka našim miláčikom sme známi v komunitách, na sociálnych sieťach, susedia na ulici majú oveľa väčšiu šancu poznať meno nášho psa, než naše. Pri takejto strate sa môžeme stať neviditeľnými a stratiť tak zmysluplný aspekt našej identity. 

Zdroj: pixabay.com

Ako sa zotaviť z takej straty?

Ako isto viete, najlepším liekom na zranenie je čas. 

Zotavenie sa zo straty domáceho miláčika však môžeme nájsť v sociálnej podpore od ľudí, o ktorých vieme, že nás pochopia. Najlepšie je osloviť ľudí, ktorí tiež stratili domáce zvieratko.

Taktiež musíme vyplniť prázdne miesta, ktoré strata vytvorila v našich životoch. Je potrebné reorganizovať naše rutiny a každodenné aktivity, nájsť nové hobby a vyhľadávať spoločnosť ľudí, s ktorými sa cítime dobre.

Je na nás, aby sme identifikovali a riešili naše emocionálne rany. Ale čím viac podpory a pochopenia dostaneme od tých okolo nás, tým rýchlejšie a úplnejšie bude naše psychologické zotavenie.

Ak máte v okolí niekoho, kto prežíva tento druh smútku, snažte sa ho podporiť a vyjadriť súcit. Ako spoločnosť by sme mali byť podporným článkom samotného jednotlivca. Aj keď tomu možno nerozumieme.


Zdroj: scientificamerican.com