Prečo niektorí ľudia nedokážu priznať, že sa mýlia?

Prečo niektorí ľudia nedokážu priznať, že sa mýlia?

„Nie, to nie je možné! Ráno tu bolo ešte celé mlieko!“ Aj keď evidentne nie. Prečo niektorí ľudia nedokážu priznať, že sa mýlia? Že mali kúpiť to mlieko, o ktorom im partner hovoril, keď boli v ten deň v obchode?


Všetci sa dopúšťame nejakých chýb a omylov. Niektoré sú menšie a niektoré zásadné. Ide však o to, či dokážeme priznať, že sa mýlime.

Mýliť sa je prirodzené. Ale nie príjemné.

Určite to nie je pre nikoho príjemné – zmýliť sa. Je to nepríjemná emocionálna skúsenosť, ktorú pocítil každý z nás. Ako však reagujete, keď sa ukáže, že ste sa mýlili? Keď ste nekúpili prací prášok, aj keď ste v obchode tvrdili, že ho máte doma ešte dostatok?  Alebo niečo zásadnejšie – keď zistíte, že ten, ktorého kvôli vášmu svedectvu odsúdili neprávom?

Niektorí jednoducho povedia: „Oops, mali sme kúpiť ten prací prášok.“

Niektorí naznačujú, že urobili chybu, ale nie úplne výslovne: „Ešte včera som si myslel, že máme dostatok pracieho prášku. Nevadí, zajtra kúpime nový.“

Niektorí sú však až takí, ktorí odmietajú priznať, že sa mýlia. Dokonca aj v súvislosti s jednoznačnými dôkazmi: „Prepustili ho kvôli záznamu kamery a dôkazom DNA? To nie je možné! Veď je to ten zlodej! Toho som videl!“

Za všetko môže ego

Prvé dva príklady sú typické reakcie na to, že sa mýlime. Prijímame zodpovednosť úplne alebo čiastočne.

Čo však v prípade, že človek odsúva skutočnosti a nedokáže jednoducho priznať, že sa mýlil? Aj keď je zrejmé, že sa mýlil?

Odpoveďou je ego.

Títo ľudia majú tak krehké ego, sebavedomie a slabú povahu, že keby pripustili, že sa zmýlili, bolo by to pre nich strašné.

Ich obranné mechanizmy v tomto prípade robia niečo pozoruhodné, aby sa vyhli priznaniu – doslova narúšajú vnímanie reality. Tieto mechanizmy chránia toto ego zmenou samotných faktov v ich mysli - podsúvajú im pocit, že nie sú na vine, alebo sa nemýlia.

Prichádzajú teda s takýmito vyhláseniami: „Kontroloval som večer prací prášok a bolo ho tam dostatok, niekto ho musel minúť.“ Keď sa však ukáže, že v noci si nik nepral svoje špinavé veci, ďalej opakuje: „Niekto musel, pretože som to kontroloval a bol tam ten prací prach.“ Ako keby nejaký prízrak vošiel do domu, opral si veci a odišiel bez stopy.

V ďalšom príklade, budú trvať na tom, že ich chybná identifikácia lupiča bola správna. A to aj napriek dôkazom DNA a záznamu z kamier. Keď budú konfrontovaní, budú naďalej trvať na svojom stanovisku: „Tieto laboratória stále robia chyby. A navyše nemôžete dôverovať záznamu z kamery, mohlo to byť upravené.“

Takíto ľudia sú nútení k tomu, aby sa chránili. Priznanie omylu vytvára modriny pre akékoľvek ego.

Priznať sa vyžaduje určitú dávku emocionálnej sily a odvahy. Väčšina z nás trochu na začiatku trucuje, ale časom sa cez to dokážeme preniesť.

Ale keď ľudia nie sú ústavne schopní pripustiť, že sa mýlia, potrebujú deformovať svoje vnímanie reality a spochybňovať zjavné fakty.

Zrejme mnohí z nás poznajú takýchto ľudí. Ako reagujeme na takéto osoby je na nás.


Zdroj: psychologytoday.com