Stále nejaké problémy. Vidíme ich aj tam, kde nie sú

Stále nejaké problémy. Vidíme ich aj tam, kde nie sú

Možno ste si to všimli, ale stále máte nejaký problém(y). Vyriešite jeden, vznikne ďalší. A každý má svoje, bez ohľadu na to, aké veľké a závažné sú. Pre niekoho je obrovským problémom zlomený necht, pre iného zasa strata zamestnania. Prečo však v našom živote pretrváva množstvo problémov, aj keď stále pracujeme na ich odstránení?


Pravdupovediac, problémy nikdy nezmiznú. Ľudia stále menia to, ako ich definujú. Ako potom môžeme vedieť, či robíme pokrok v ich riešení?

David Levari, výskumník z odboru psychológie z Harvard University, sa snažil spolu s kolegami pochopiť podstatu tohto "problému".

Môže za to náš mozog (ako inak)

V našom mozgu vznikajú nejasnosti – v spôsobe spracovávania určitých vecí. Ak sa niečo začne objavovať zriedkavo, vidíme to aj na miestach, kde to predtým nebolo.

Zoberte si napríklad „susedskú hliadku“ (pár ľudí sa strieda v strážení susedstva v nočných hodinách). Tvoria ju dobrovoľníci, volajúci políciu hneď, ako vidia niečo podozrivé. Keď nový dobrovoľník začne s hliadkou, vyvolá poplach akonáhle zbadá náznaky vážnych zločinov, ako napríklad útok alebo vlámanie.

Čo sa stane v priebehu času?

Predpokladajme, že toto úsilie pomohlo k tomu, že sa zločinnosť v susedstve znížila. Čo urobí dobrovoľník ďalej? Jednou z možností je, že zvoľní pri hliadke a prestane volať policajtov. Závažné zločiny sú už predsa vecou minulosti.

Avšak, čo je reálnejšie?

Zrejme by  tento dobrovoľník hľadal kriminalitu tam, kde nie je. Inými slovami, začal by vnímať niektoré situácie ako podozrivé, pritom sa o ne nikdy predtým nezaujímal. Zrazu by večerné postávanie na ulici, či nedisciplinované správanie, napr. prechádzanie na červenú, bolo zločinom.

Hľadanie problémov

Dobrovoľníkom dali výskumníci jednoduchú úlohu – pozrieť sa na sériu počítačovo generovaných tvárí a rozhodnúť sa, ktoré z nich sa zdajú byť „ohrozujúce“. Tváre boli v rozmedzí od veľmi zastrašujúcich až po úplne neškodné.

Účastníkom experimentu ukázali čoraz menej a menej nebezpečné tváre v priebehu času. Keď sa dostali z ohrozujúcich tvárí, začali vnímať neškodné tváre za ohrozujúce. To, čo ľudia považovali za hrozby záviselo od toho, koľko hrozieb v poslednom čase zaznamenali.

V ďalšom experimente požiadali ľudí, aby urobili ešte jednoduchšie rozhodnutie: mali povedať, či farebné bodky na obrazovke sú modré alebo fialové.

Keď sa modré bodky stali zriedkavými, ľudia začali považovať mierne fialové bodky za modré.

Rozšírenie toho, čo sa považuje za nemorálne

V poslednom experimente účastníci nemuseli rozhodovať o úsudku na základe obrázkov či farieb. V ňom žiadali dobrovoľníkov, aby si prečítali rôzne vedecké štúdie a rozhodli, ktoré sú etické a neetické. Prekvapivo našli rovnaký vzor. Keďže ľudia čítali čoraz menej a menej neetických štúdií, stali sa tvrdšími sudcami toho, čo sa považovalo za etické.

Tento druh správania je dôsledkom základného spôsobu, akým naše mozgy spracovávajú informácie - neustále porovnávame to, čo je pred nami s jeho nedávnym kontextom.

Nevolajte policajtov na všetko

Ako môžu ľudia prijímať konzistentnejšie rozhodnutia? Napríklad premýšľajte o tom, o aké druhy priestupkov sa budete v susedskej hliadke starať. V opačnom prípade budete volať policajtov na psov chodiacich bez vôdzky.


Zdroj: theconversation.com