To, ako ukazujeme na veci závisí od toho, v akej kultúre žijeme

Keď ukazujeme na miesto, predmet, človeka či udalosť, ktorá sa odohráva priamo pred nami, spontánne a inštinktívne používame ukazovák. Toto gesto naznačuje, že je to univerzálny ľudský impulz, možno ako zívanie alebo smiech. Je to však naozaj tak?


Ukazovanie je záležitosťou kultúry

Výskum dokazuje, že ukazovanie nie je len vecou ľudskej prirodzenosti. To, ako na niečo ukazujeme, je tiež záležitosťou kultúry.

Niektorí ľudia ukazujú nosom

V roku 2009 sa autor štúdie, Kensy Cooperrider, postgraduálny študent psychológie na University of Chicago, spolu so svojím kolegom, Rafaelom Núñezom, pripojil k terénnym projektom vo vnútrozemí v Papua-Novej Guinei. Cieľom bolo študovať jazyk a kultúru domorodej skupiny Yupno, s počtom približne 8 000 ľudí.

Počas uskutočňovania rozhovorov si výskumníci všimli jasný spôsob, akým Yupno poukazuje na nejaký bod - pri ukazovaní skrčia nos smerom tam, kde chcú upriamiť našu pozornosť. Pre cudzincov by to mohlo ľahko vyzerať ako prejav znechutenia.

Taktiež v domorodých kultúrach ako je Cuna v Paname alebo brazílska Pirahã, je skutočne uprednostňované ukazovanie tvárou ako používanie ruky. 

Príklady, ako ukazujú nosom muži zo skupiny Yupno. / Zdroj: Kensy Cooperrider

Ukazujú ľudia vo všeobecnosti radšej svojimi rukami?

Výskumníci vytvorili jednoduchú komunikačnú hru, ktorá sa hrá v pároch. Jedna osoba ukazuje svojmu partnerovi ako má usporiadať predmety tak, aby zodpovedali fotografii.

Túto hru hrali výskumníci so 16 dospelými zo skupiny Yupno a neskôr so 16 študentmi v Kalifornii. Yupno a Američania ukazovali pokyny svojim partnerom približne v rovnakej miere. Ale to, ako ukazovali, bol iný príbeh.

Ako už možno tušíte, Američania takmer vždy používali svoje ruky - 95% času. Ale účastníci Yupno používali svoje ruky oveľa menej - len 34 % času. Zvyšok času používali „nosové“ gesto alebo „hádzali“ hlavou.

Takže, výskumníci potvrdzujú, že minimálne v domorodej skupine Yupno, nie je ukazovanie tvárou len „príležitostnou alternatívou“.

Niektorí ľudia ukazujú perami

Ukazovanie v našej kultúre nemá vždy rovnakú formu. Keď máme plné ruky vecí a chceme na niečo ukázať, „šklbneme“ našou hlavou na to miesto. Keď sa napríklad snažíme byť diskrétni, používame naše oči, aby sme sa pozreli na niečo, kde chceme upriamiť pozornosť.

Ostatné kultúry majú výraznejšie konvencie pre ukazovanie bez rúk. V niektorých častiach Južnej Ameriky, Ázie a Afriky je bežné ukazovať perami. Pri ukazovaní týmto štýlom je potrebné našpúliť, či vytrčiť pery tam, kde sa pozeráte a chcete upriamiť pozornosť.

Ľudské správanie má korene v prírode a kultúre

Tvárové ukazovanie v jednej alebo druhej forme je úplne bežné v domorodých komunitách po celom svete. Avšak, nevidíte Slovákov, ktorí krčia nos, alebo Rakúšanov, ktorí špúlia pery. Prečo nie? Budúca práca môže dobre odhaliť niečo, čo vysvetľuje, že naša kultúra je naklonená pre ukazovák.

Predstavená štúdia vzbudzuje prehodnotenie toho, čo je pre človeka „prirodzené“. Ľudské správanie má korene v prírode a kultúre. To, že ľudia vo všeobecnosti uprednostňujú používanie slov „vľavo“ a „vpravo“, namiesto „východ“ a „západ“ v orientovaní priestoru nemusí byť intuitívne, skôr naučené. Naše telo a mozog stanovujú široké hranice nášho správania. Stále však zisťujeme, kde sú tieto hranice.


Zdroj: theconversation.com